Smieme nazývať Pannu Máriu Bohorodičkou?

Smieme nazývať Pannu Máriu Bohorodičkou?

V rímskom obrade sa od roku 1969 s prvým dňom nového občianskeho roka spája slávnosť Panny Márie Bohorodičky.

 

 

Otec Henri de Lubac tvrdil, že v dejinách Cirkvi nikdy nebola podniknutá obnova, ktorá nebola v rovnakom čase návratom k cirkevným otcom. Ani Druhý vatikánsky koncil nepredstavuje výnimku. Jeho dokumenty sú pretkané citátmi cirkevných otcov a mnohí jeho protagonisti – Henri de Lubac, Yves Congar, Hans Urs von Balthasar, Jean Daniélou, Louis Boyer, kardinál John Henry Newman, „neprítomný otec Druhého vatikánskeho koncilu“ – boli veľkými bádateľmi cirkevných otcov. Po Svätom písme cirkevní otcovia tvoria druhú vrstvu „pôdy“, z ktorej vyrastá a čerpá životnú silu teológia, biblická exegéza a celá spiritualita Cirkvi.

Mária, ktorá pre mňa osobne je presvätou Bohorodičkou a vždy Pannou, je neraz predmetom živých diskusií pod príslušnými článkami. A tak v rámci novoročného odhodlania posunúť poznanie pohnútok úcty katolíkov a pravoslávnych k Božej Matke som hneď po návrate z božskej liturgie 1. januára 2018 napísal krátky vysvetľujúci článok, že Pannu Máriu katolíci a pravoslávni nazývajú Bohorodičkou na základe argumentácie a praxe cirkevných otcov.

Už staroveká cirkev na Efezskom koncile v roku 431 oficiálne schválila pre Pannu Máriu, matku Ježiša Krista, titul Bohorodička (gr. Theotokos).

Tento titul nie je nesporný. V novoveku bolo hlavne z protestantskej strany opakovane počuť tvrdenie, že reč o Božej Matke dokladuje vplyv pohanských predstáv o matkách bohov, a tým spohančovanie kresťanskej viery. Práve definícia Theotokos v Efeze, centre pohanského uctievania bohyne Artemis, dosvedčuje prežívanie pohanského kultu bohýň v mariánskom kulte.

Katolícky dogmatik Antona Ziegenaus k tomu poznamenal, že opakované tvrdenia o závislosti mariánskeho od pohanského kultu nenahradia chýbajúci dôkaz o svojej pravdivosti. Titul Bohorodička nevznikol v Efeze a nebol tam ani veľmi častý. V Efeze bol tento veľmi rozšírený titul len schválený ako dogma.

Pojem Theotokos

Pojem Theotokos je jasne dokázateľný až pri alexandrijskom arcibiskupovi Alexandrovi v jednom liste z roku 325. Od toho obdobia sa v náboženskej spisbe vyskytuje stále častejšie. Vieroučná definícia Nicejského koncilu z roku 325, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek, podnietila zjavne aj mariologickú reflexiu. Pri alexandrijskom arcibiskupovi Atanázovi († 373), neúnavnom obhajcovi vieroučných rozhodnutí prvého ekumenického koncilu, sa tento pojem objavuje často.

"V novoveku bolo hlavne z protestantskej strany opakovane počuť tvrdenie, že reč o Božej Matke dokladuje vplyv pohanských predstáv o matkách bohov, a tým spohančovanie kresťanskej viery." Zdieľať

Postupne sa presadzuje dvojité označenie: Panna Mária Bohorodička (gr. Parthenos Theotokos Maria). Podobne ako neskôr Chalcedónsky koncil (451) už Atanáz Alexandrijský vyjadrí božsko-ľudskú konštitúciu Spasiteľa dvojitým narodením „toho istého“: „Lebo Logos, ktorý sa zrodil nevyjadriteľným spôsobom hore z Otca, sa ten istý narodil v čase dole z Panny, Bohorodičky. ... Matku teda má len na zemi.“

Pod tvoju ochranu

Zdá sa, že titul Theotokos, doložený súčasne pre Alexandriu a Antiochiu, bol rozšírený aj v ľudovej zbožnosti, ako to dokazuje na papyruse objavená najstaršia mariánska modlitba pochádzajúca z 3. - 4. storočia, a je preto staršieho pôvodu.

Táto modlitba, na Západe známa so začiatkom "Pod tvoju ochranu“, znie: „Pod tvoju milosť sa utiekame, panenská Bohorodička. Prosbami našimi nepohŕdaj v našich potrebách, ale vysloboď nás z každého nebezpečenstva, jediná čistá a požehnaná.“

Idiomatická komunikácia

Gregor Naziánzsky († okolo 390) ukázal vo svojom prvom liste presbyterovi Cledoniovi oprávnenie titulu Theotokos na základe tzv. idiomatickej komunikácie (gr. idioma = osobitosť).

Idiomatická komunikácia znamená, že to, čo možno povedať len o jednej z obidvoch prirodzeností v Ježišovi Kristovi (napríklad, že len človek sa môže narodiť zo ženy alebo môže byť zabitý na kríži alebo len Bohu sa smieme klaňať), možno povedať aj o druhej prirodzenosti (napríklad, že Boží Syn sa narodil zo ženy alebo bol ukrižovaný ľuďmi a že človekovi Ježišovi sa možno klaňať), a to nie preto, že to zodpovedá alebo patrí tejto druhej prirodzenosti, ale na základe hlbokej jednoty obidvoch v jednom ja, v jednej osobe.

Na základe hlbokej jednoty obdivoch prirodzeností, na základe hypostatickej únie, musí byť Mária nazývaná Bohorodičkou.

Idiomatická komunikácia predpokladá taký model prijatia ľudskej prirodzenosti, v ktorom jej osobitosť nie je absorbovaná božskou prirodzenosťou, ale zostáva zachovaná. Gregor Naziánzsky hovorí o synkrasis – o vzájomnom prenikaní: [Prirodzenosti a mená] „sa navzájom prenikajú podľa princípu vnútornej jednoty“.

Kvôli tomuto vzájomnému prenikaniu a jednote obdivoch prirodzeností v „tom istom“ sa dá povedať, že Ježiš zostúpil z neba (bez toho, aby si musel so sebou priniesť nebeské telo), že mu patrí poklona, že Boh bol zabitý a že existuje len jeden Syn.

Na základe idiomatickej komunikácie môže Gregor Naziánzsky konštatovať: „Keď niekto neprijíma svätú Máriu ako Bohorodičku, je odlúčený od Boha.“